Z minulosti

Z minulosti

 

Prvé archeologické nálezy sa tu našli už koncom 19. storočia, hlavne pri ťažbe piesku. V rokoch 1905 -1 935 tu realizoval niekoľko archeologických výskumov Gyula Alapy. Od roku 1953 na jeho prácu naviazali archeológovia J. Eisner, M. Dušek a J. Paulík.

Chotár obce je nepretržite osídlený už od staršej doby bronzovej, keď sa tu našlo popolnicové pohrebisko severopanónskej kultúry (na vyvýšenom mieste v dnešnom cintoríne). Z neskorej doby bronzovej pochádza dôležité popolnicové pohrebisko chotínskej kultúry v polohe Sasüllö a Simítós (okolo 1000 hrobov). V polohe Disznólegelö sa našlo trácke pohrebisko zo staršej doby železnej (310 kostrových a 152 žiarových hrobov). Z mladšej doby železnej je to na polohe Sunnyogó keltské pohrebisko z mladšej doby železnej (36 hrobov). Z mladšej doby laténskej dva žiarové hroby na polohe Sashegy. Mimoriadne významné keltské pohrebisko bolo objavené na polohe Felsö - Kenderföld (47 hrobov, z nich 4 žiarové, ostatné kostrové).

Pozoruhodné je bohatstvo tunajšieho nálezového materiálu (zbrane, šperky, predmety osobnej potreby a pod.), ktoré Chotín preslávili aj za hranicami Slovenska. Z doby rímskej sa v tráckom pohrebisku našiel ojedinelý nález bronzovej spony. Na polohe Delihegy sa našla veľká osada z tohto obdobia. V polohe Alsó - Kenderföld sa zas našli nálezy zo staršej doby rímskej, v polohe Sunnyogó zas úlomky atypických tehál, potvrdzujúce pravdepodobný výskyt rímskej stavby v chotári obce. Z obce pochádzali aj dva náhrobné kamene s nápismi, ktoré sa dostali na arcibiskupský majer v Bajči. Jeden z nich tam bol aj prvý zamurovaný, druhý bol neskôr zamurovaný v stene mlynu v Nových Zámkoch. V blízkosti polohy Kocsmaköz sa našlo niekoľko hrobov z obdobia záboru vlasti.

Nepretržité osídlenie od doby bronzovej po stredovek, rozsiahle sídliská a pohrebiská poukazujú na to, že v Chotíne muselo existovať silné stredisko ovládajúce dunajsko - vážsko - žitavské brody pri Komárne. O trvajúcom význame obce svedčí, že sa o nej zachovalo veľa historických listín a pomerne dobre poznáme jej starú históriu. Tunajší rodák esztergomský čítajúci kanonik Sixtus roku 1258 zdedené zeme prenechal synom svojej sestry. Ale roku 1264 na tej istej zemi, kde predtým bývalo viac ako 15 domácností kráľovských koniarov a jobagióni hradu Komárno, ako aj jeden hájnik, kráľ daroval Sixtusovi, ako odmenu za vyslanectvo v Ríme; vtedy kráľovná Mária mu darovala tunajšie kráľovské zeme. V roku 1266 kráľ Béla IV. potvrdil túto donáciu komárňanskému arcidekanovi Sixtusovi. V roku 1272 kráľ' László IV. potvrdil Sixtusove rozhodnutie darovať svoje chotínske majetky pri majetkoch esztergomského arcibiskupa ostrihomskému kostolu na stavbu kláštora sv. Anny.

Od roku 1305 sa obec stáva majetkom ostrihomského arcibiskupstva. Keď obec sa stala majetkom esztergomského arcibiskupa, jobagióni sa neskôr stali jeho zemanmi - predialistami. Na začiatku 16. storočia tu žili zemianske rodiny Attyayovcov, Acsayovcov a Kozmaovcov, predtým tu vlastnil majetkové diely Zsigmond Szentiványi. Roku 1505 tu nachádzame zemana Flórisa Sáfrány Páruztayho.

V roku 1526 po bitke pri Mohácsi do oslabenej krajiny vtrhli Turci a začala sa ich vyše 150 ročná okupácia. Zanedlho už aj do našej obce preniklo učenie protestantskej cirkvi, čo sa rozhodne nepáčilo esztergomskému arcibiskupovi.  V roku 1552 sa tu uvádzajú len štyri obývané domy. V zozname arcibiskupských majetkov z roku 1550 - 1554 sú v Hethyne zemania - predialisti neznámi, súviselo to s ťažkou situáciou opustenej obce. Hetin patril do sandžaku Esztergom a roku 1570 tu bolo spísaných 28 domov a samotná obec bola charakterizovaná ako „karijje“, teda menšia dedina.

Až po oslobodení pevnosti Nových Zámkov od Turkov roku 1685 si mohla obec vydýchnuť. V roku 1691 tunajší obyvatelia pred útlakom utiekli do Komárna. Ešte na začiatku 18. storočia boli porty opustené, preto boli dosídlené obyvateľmi z Nitrianskej a Tekovskej župy. V roku 1703 vypuklo posledné protihabsburgské povstanie Ferenca II. Rákócziho a aj v okolí obce viackrát operovali kuruci či cisárski vojaci. Povstanie bolo potlačené roku 1711, ale zanedlho vypukla krajinská morová nákaza, ktorá značne zdecimovala aj tunajšie obyvateľstvo. Potom sa situácia upokojila a obec sa mohla rozvíjať. V roku 1720 tu bolo 14 domácností a spomínajú sa aj vinice. Tunajším zemepánom bolo esztergomské arcibiskupstvo, ale majetkové diely tu vlastnil aj Mihály Sándor, ktorý ich roku 1734 predal Ferencovi Gyulaymu. Isté majetkové diely tu vlastnila rodina grófov Tolvayovcov. Neskôr sa aj táto majetková časť dostala do rúk esztergomského arcibiskupstva, ktoré sa tu stalo jediným zemepánom. Napriek tomu Chotín bol čiste kalvínskou obcou, hoci v časoch náboženskej intolerancie tunajší veriaci na bohoslužby chodili do Radvane nad Dunajom.

 Pri prvom sčítaní obyvateľstva krajiny v rokoch 1784 - 1787 bolo v obci spísaných 93 domova 919 obyvateľov. V roku 1800 povodeň s ľadom zaliala veľké územie okolo Komárna, takže z Chotína bolo možné do župného mesta priplávať na plti. V roku 1828 bolo už 156 domova v nich bývalo 959 obyvateľov. Chotín patril pod gutianske panstvo esztergomského arcibiskupa. Myšlienky maďarskej revolúcie 1848/49 očarili aj tunajšieho obyvateľa v nádeji, že Maďari si budú svoje osudy riadiť sami. Do honvédskeho vojska narukovalo 19 tunajších obyvateľov, ktorí boli zaradení do 18. praporu Komárno - Vác.

V rokoch 1856 a 1882 obec zachvátil veľký požiar a tá z väčšej časti ľahla popolom. Požiare boli častým javom, trstinové a slamené strechy sa ľahko vzňali, čo mimoriadne sužovalo vtedajšieho obyvateľa. Odpoveďou obce na túto katastrofu bolo V roku 1888 založenie Dobrovoľného hasičského zboru.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, remeslami, domácou výrobou a podomovým predajom. Tunajší poľnohospodári sa v roku. 1891 zúčastnili na priemyselnej a hospodárskej výstave v Komárne obilím, hroznom, vínom a ovocím. Piateho mája 1910 bola verejnosti odovzdaná železničná trasa Komárno - Nové Zámky, ktorú postavili firmy bratov Grünwaldovcov a Jenö Kissa. 3 km juhozápadne od obce bola postavená železničná stanica.  Na dolnom konci obce bol postavený Frühwaldov majer.

Vypuknutie I. svetovej vojny (1914 - 1918) prinieslo pospolitému ľudu iba utrpenie a žiaľ, na jej bojiskách padlo 45 tunajších obyvateľov. Rok 1918 priniesol zásadnú zmenu v živote tunajšieho obyvateľa, aj Chotín sa stal súčasťou novovznikutej I. ČSR. Ale obec si naďalej zachovala poľnohospodársky charakter a obyvateľstvo zo svojho inklinovaniu k Maďarom neustúpilo. Veľkostatok esztergomského arcibiskupa bol skonfiškovaný a čiastočne rozparcelovaný. Od roku 1922 bol obecným pokladníkom Benö Szabó a potom v rokoch 1927 - 1931 starostom. V roku 1925 sa v obci uskutočnilo prvé filmové premietanie. V roku 1931 počas hospodárskej krízy katastrofálna nezamestnanosť postihla aj obyvateľov Chotína. Roku 1936 sa aj Chotínčania zúčastnili veľkého štrajku žnecov. Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 sa obec znova stala súčasťou Maďarska, ale vypuknutie II. svetovej vojny (1939 - 1945) neumožnilo hospodársky rozvoj, opak bol pravdou. II. svetová vojna si spomedzi tunajšieho obyvateľstva vyžiadala krutú daň, 49 životov Chotínčanov.

Vojna sa tu skončila 28. marca 1945, ale ani potom kľud nenastal. Obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práva boli zatvorené školy s maďarským vyučovacím jazykom. V rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom bolo odtiaľ násilne vysťahovaných 48 rodín. Na ich miesto sa sem prisťahovali slovenské rodiny hlavne z Békéscsaby a Kiskörösu. Zloženie tunajšieho obyvateľstva sa značne zmenilo. Po komunistickom februárovom puču roku 1948 sa situácia síce upokojila, ale Chotín sa začal meniť na socialistickú dedinu. V roku 1948 meno obce (Hetény, I. ČSR Hetín) bolo poslovenčené na Chotín.

V roku 1949 bola založaná MO Csemadok. Miestne JRD bolo založené roku 1950, v rámci IVB sa začalo so stavbou nových rodinných domov, staré boli prestavané. V rokoch 1951 a 1965 pri povodniach hrozilo obci zaliatie, ale poloha na mierne vyvýšenom mieste sa ukázala ako výhra. V chotári obce pri železničnej stanici bol postavený komplex Agrochemického podniku. Po roku 1965 bol vybudovaný vodovod s hydroglóbusom, nový dom smútku, potom bola postavená administratívna budova JRD s kultúrnym domom. Boli vybudované chodníky a postupne spevnené cesty. Bola otvorená reštaurácia Gólyacsárda. V rokoch 1969 - 1973 bola postavená nová budova základnej školy a neskôr aj budova obchodného domu Jednoty s. d. V roku 1974 sa začalo s plynofikáciou obce, v rokoch 1976 a 1979 bol rozšírený obecný vodovod. Roku 1981 sa začalo so stavbou novej budovy materskej školy, v JRD na linke sa paradajky spracovávali na šťavu, ktorá sa vozila do Novofruktu v Nových Zámkoch.

Tvár obce za posledné desaťročia sa úplne zmenila, ale nie vždy v pozitívnom zmysle. November 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany a napriek hospodárskej kríze, ktorá sa z roka na rok prehlbuje, možno v obci pozorovať pozitívne zmeny. Rozbieha sa súkromné podnikanie, prestavaná bola budova OcÚ a r. 1991 - 1992 bývalá schátralá budova notariátu bola prestavaná na Galériu Lilla. Bývalá krčma bola prestavaná na likérku. Bolo postavených viacero pamätníkov a obec celkove opeknela. Ale na druhej strane miestne JRD skrachovalo a ani bitúnok nie je v rukách miestneho podnikateľa.

Samota Örs ležiaca smerom na Krátke Kesy sa prvýkrát spomína po roku 1247 ako Vrs, keď Chudur a Micov Örsi svedčia pri delení Kavy. V roku 1256 tunajšiu hradnú zem kráľ Béla IV. doplnil zemou a vinohradom odobratým rádu sv. Lazara. daroval ju nemeckému comesovi Siegfriedovi (Sebret - Seridus) de Medlek (Mödlingi). Neskôr sa samota stala majetkom esztergomskej kapituly a zanikla za tureckých vojen.

Aj samota Lándor (Nándor) patrila obci Chotín a jej meno svedčí o bulharskom osídlení, ktoré vzniklo na prelome 1. a 2. storočia. Po roku 1247 pozostávalo z dvoch obcí jej obyvatelia svedčia o delení Kavy. Obec sa vtedy spomína ako Nandur. Roku 1291 sú obe obce majetkom esztergomského arcibiskupa, ale žili tu aj kráľovskí dvorníci. Ešte toho roku sa obec stala majetkom arcibiskupa Ladoméra. V roku 1487 bol jednou z dôležitých zástavok arcibiskupských rybárov. V rokoch 1554 - 1563 je zapísaná ako Nandor, ale iba ako opustená obec, ktorú spustošili Turci. Neskôr sa objavuje ako Belsö - a Külsö Lándor pusta. Na Belsölándorpuszta sa zachovala parná čerpacia stanica s temer kompletným technickým zariadením. Samota s majerom po roku 1945 bola pripojená ku Komárnu.

PRÍRODA

Chotár obce leží v Podunajskej nížine v nadmorskej výške 109 - 121 m. Chotínske piesky sú od roku 1953 štátnou prírodnou rezerváciou. Hodnotnými prírodnými územiami v chotári obce sú Chotínsky starý cintorín, Chotínske piesky - západ a Dlhá mokraď. Význanmné je tunajšie vinohradníctvo na južných svahoch pahorokov severne od obce. Dorába sa tu víno výbornej kvality.

KULTÚRNE PAMIATKY

Najvzácnejšou pamiatkou je tolerančný kalvínsky kostol postavený roku 1792 v klasicistickom slohu, ale ešte s niektorými barokovými architektonickými prvkami. Roku 1856 budova vyhorela, ale v rokoch 1857 - 1862 bola opravená. V tomto stave s menšími úpravami a opravami sa kostol zachoval dodnes. Na vonkajšej bočnej stene je osadená pamätná tabuľa z bieleho mramoru, ktorú roku 1934 dal vyrobil Mihály Pintér na pamiatku tunajšieho kalvínskeho farára a galejníka Mártona Szentpéteriho. V obecnom parku sa nachádza socha grófa Istvána Széchenyiho, najväčšieho Maďara, dielo sochára Jánosa Nagya z roku 2000. V tom istom parku sa nachádza vyrezávaná kopija, dielo rezbára Jánosa Bruncza z roku 2001 osadená na počesť milénia. V cintoríne je pomník I. svetovej vojny. Na pomníku je 45 mien obetí I. svetovej vojny, ktoré boli doplnené 49 menami padlých v II. svetovej vojne. V blízkosti obecného úradu sa nachádza pamätník Lajosa Tarczyho, na kamennej doske je osadená tabuľa z čierneho mramoru a Tarczyho reliéf. Na stene OcÚ je pamätná tabuľa na pamiatku 50. výročia výmeny obyvateľstva z roku 1997. Na poschodí vo vestibule OcÚ je bronzový reliéf znázorňujúci múzu, básnika a jeho ženou, pôvodne osadený vo vyhorenom kultúrnom dome. Na stene ZŠ je plaketa Lajosa Tarczyho odhalená roku 2000, keď škola bola pomenovaná jeho menom. Na stene materskej školy je osadená pamätná tabuľa 50. výročiu založenia MO Csemadok 1949 - 1999.

 

VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI OBCE

 

V tunajšom cintoríne sú pochované viaceré zaujímavé osobnosti miestnej histórie.
Dezsö Berényi (1906 - 1945), padol hrdinskou smrťou v II. svetovej vojne.
Mór Borza (1858 - 1918), miestny kalvínsky farár, jeho manželkou bola Ilona Kováts (1866 - 1905).
Zoltán Borza (1898 - 1973), miestny kalvínsky farár.
Mihály Hencz - 28 rokov slúžil ako husár, zomrel 30. novembra 1848 ako 48 ročný a pochovaný je s manželkou Zsófiou.
Lajos Kováts (1834 - 1900), v Chotíne bol 24. kalvínskym farárom, vnuk Pétera Kovátsa.
Ing. Imre Lucza (1949-1993), starosta obce, iniciátor prestavby bývalého notariátu na galériu Lilla, roku 1983 sa zasadil o vydanie životopisu Lajosa Tarczyho od Árpáda Szénássyho, čo bol v tom čase nevídaný počin.
Kálmán Tanka - ako 28 ročný 29. augusta 1914 padol na ruskom fronte.
Lajos Zsemlye (1895 - 1972), miestny kalvínsky farár, učiteľ teológie, napísal históriu tunajšieho kalvínskeho cirkevného zboru.

Našu úctu si zaslúžia aj osobnosti, ktoré sa tu narodili alebo pôsobili.
Péter Kováts (1770 ? - 1846), tunajší kalvínsky kňaz, preložil knihu Gáspára J. K. Lavatera „Uj imádságos könyvecske, Pest, 1827“ a preložil životopis pápeža Kelemena XIV. od Marquisa Caraccioliho „Ganganelli, Prešpurk, 1835“, otec známeho pomológa Józsefa Kovátsa.
Zoltán Szénássy (1925), známy historik a spisovateľ, v rokoch 1954 - 1956 bol riaditeľom tunajšej základnej školy, je priamym potomkom Pétera Kovátsa a Lajosa Kovátsa.
Lajos Tarczy (1807 - 1881), miestny rodák, profesor na vysokej škole v Pápe, ktorú zreformoval. Sprvu bol dopisujúci člen Maďarskej akadémie vied, od roku 1840 jej riadny člen. Poznal sa s „najväčším Maďarom“ grófom Istvánom Széchenyim, učil aj Sándora Petöfiho, Móra Jókaiho, Samu Orlayho a mnoho významných osobností. Zaoberal sa aj literatúrou, napísal viacero vedeckých prác. Bol zástancom nových smerov vo vede, literatúre a politike. Zaoberal sa aj duševnou výchovou mládeže, preto roku 1841 založil spoločnosť Képzötársaság. Dr. Ing. Árpád Szénássy napísal vedcov životopis .V obci je Tarczyho pamätník a miestna ZŠ nesie Tarczyho meno.
Júlia Vajda (1776 - 1846), známejšia ako Lilla, nesmrteľná múza skvelého maďarského básnika Mihálya Vitéza Csokonaiho. V Chotíne žila v rokoch 1844 - 1855. Je pochovaná v Dunaalmási.